Predstavenie / Príbeh / Príbeh

Príbeh

Príbeh

Začiatky

Obec Vértesszőlős sa nachádza v Komárňansko-ostrihomskej župe, na úpätí vrchu Gerecse. V dávnej minulosti na jej mieste bolo more, na dne ktorého sa nahromadili pozostatky rôznych živočíchov s vápenatou kostrou, ktoré počas miliónov rokov sa premenili na vápenec. Táto horninová jednotka sa neskoršie vyvýšila, vytvorila vrchy, jedným z ktorých je aj Gerecse. V západnej prednej časti pohoria sa nachádza údolie rieky Által-ér, ktoré vytvorila táto nevyspytateľne kľukatá rieka. Pri stretnutí týchto dvoch krajov vznikla naša obec. To, že prvá časť názvu našej obce napriek tomu, že nesie meno Vértes, má skôr historické tradície. Obec počas stredoveku a raného novoveku patrila do veľkostatku, ktoré zahrnulo v sebe obce od mesta Tata až po pohorie Vértes.

S názvom obce súvisí aj iná, lingvisticko-historická zaujímavosť. Do roku 1909 sa v popisoch obce nachádzame formy názvu obce Szöllős a Szőllős. Naša obec v tomto roku dostala aj názov Vértes, a vzniklo pomenovanie Vértesszöllős. Po 2. svetovej vojne vznikol dnešný názov obce: Vértesszőlős. V našom popise meno obce píšeme vždy zodpovedne pravopisným pravidlám danej doby.

Meno našej obce sa stalo svetoznámym v rokoch 1960-tich vo vedeckých kruhoch. Vtedy bol totiž objavený súbor archeologických nálezov, ktorý odvtedy nie je možné vynechať ani z jednej knihy, ktorá sa zaoberá s pračlovekom. Pri začatí vykopávok zohrával významnú úlohu geograf Márton Pécsi, ktorý pri svojich vykopávkach v roku 1962 našiel v kameňolome fragmenty kostí, ktoré ukázal archeológovi Lászlóovi Vértesovi a upozornil ho na toto nálezisko. Tento vedec prišiel do Vértesszőlősu v lete 1963, a v priebehu krátkeho času tu našiel zhorené kosti a kamenné náčinia. V nasledujúcom roku medzi nálezmi boli prvé kosti pochádzajúce od človeka: detské mliečne zúbky. Dňa 21. augusta 1965 sa zrodila ozajstná senzácia: našli zadnú, okcipitálnu časť lebky človeka vzpriameného (homo erectus). Správa o nálezoch obletela celý svet: oznámili ju v BBC, aj vo francúzskych a kanadských televíziách

a o obci všade písali v médiách. Vértes so svojim kolektívom úspešne vytvorili podmienky ku vzniku múzea pod šírim nebom, ktorý dodnes funguje v našej obci. Ročne ho navštívia mnohí študenti z každého kúta krajiny.

V neskorších časov Vértesszőlős a jeho okolie bolo priebežne obývané. Žili tu Kelti, Rimania, Avari, Moravania, kým nakoniec v priebehu 9. storočia ho osídlili maďarské kmene. Podľa legendy neďaleko obce, pri obci Bánhida prebiehala bitka medzi vojskami Árpáda a Svätopluka.

Vznikajúce panstvo v okolí Taty bolo v rukách kráľa. Naša obec vznikla v 15. storočí na tomto území, na miernych juhozápadných svahoch vrchu Gerecse. Už v počiatkoch sa tu

pestoval vinič, z čoho pochádza aj názov obce. Prvá písomná zmienka obce sa datuje na obdobie po smrti kráľa Žigmunda. Moc maloletého kráľa Ladislava V. bola ešte slabá, a preto jeho matka, z dôvodu, aby si zhromaždila okolo seba šľachtu, majetok v Tate dala do zálohu Rozgonyiovcom. Listina kráľovnej bola vydaná 1. mája 1440 v Komárome, a v nej sa stretneme prvýkrát s názvom obce Szöllős.

V roku 1465, keď vojsko kráľa Matiáša prešlo na druhú stranu Dunaja pri Komárome, kráľ navštívil aj Tatu a jeho okolie. Tu ho však vítali smutné podmienky: Niekdajší palác kráľa Žigmunda a obce panstva boli poznačené roztržkami, ktoré panovali v rodine Rozgonyiovcov. Panstvo smerovalo do záhuby. Kráľ si odkúpil panstvo od tejto rodiny a postaral sa o hospodársky rozkvet Taty a jeho okolia.

Po smrti kráľa sa krajina oslabila a do Uhorska vtrhli Turci. Sultán v roku 1543 začal veľkú inváziu do krajiny. Táto druhá vojenská výprava úplne zničila aj tie obce, ktoré prežili vpád v roku 1529. Medzi nich patril aj Szöllős, v ktorom roku 1541 boli 4 domy, ale po 2 rokoch aj tie boli zničené tureckými vojskami pašu Ahmeda. V roku 1552 síce ešte obce bola spomenutá, avšak už len ako spustošená a neobývaná dedina. Podobný osud postihol aj ostatné, kedysi prosperujúce usadlosti v okolí Taty. Súčasníci tej doby nazývali potom toto Zadunajské územie tiahnuce sa od Vértesu až po Győr už len győrskou pustou.

Z tureckých dôb sa zachoval aj jeden znamenitý príbeh viažuci sa k jaskyni nachádzajúcej sa v kopci Kőhegy vyvyšujúcom sa nad Tatabányou. Znie nasledovne: jedného dňa Turci rabovali v okolí Taty.  Obyvatelia dedín, medzi nimi aj obyvatelia Szöllősu sa schovali pred útočníkmi do neďalekej jaskyne.  Vchod zatarasili a nechali len úzku štrbinu, cez ktorú mohli vyjsť z jaskyne, aby si zaobstarali potrebné veci. Raz jedna žena, ktorá mala novorodenca, išla pre vodu k rieke. Plač dieťaťa však ju prezradil a okoloidúci Turek ich zbadal. Turek ženu zajal a dostal z nej, že kde sa skrývajú obyvatelia dediny. Hneď to oznámil aj ostatným Turkom, ktorí obkolesili jaskyňu. Pri vchode do nej založili oheň, dym z ktorého zadusil všetkých ľudí skrývajúcich sa v jaskyni. Jaskyňa je dnes známa pod názvom Selimova jaskyňa, podľa mena veliteľa Turkov.

 

Od znovuzrodenia až po boj o slobodu

V roku 1717 sa začala ďalšia éra v živote našej obce. Znovuzrodená obec poskytla domov viacerým rodinám cudzojazyčných nevoľníkov. Na začiatku 18. storočia obec mala aj viac zemepánov - Krapfovia, Gindlovci, a Jeszenszkyovci - kým nakoniec obec v roku 1727 si kúpil József Esterházy. Jeho agenti zverbovali rodiny slovenských nevoľníkov z okolia Nitry a Trenčína, aby sa presťahovali do dediny. Szöllős vtedy - pravdepodobne v roku 1731 -

bola zaľudnená vo väčšej miere slovenskými usadlíkmi.

Noví obyvatelia čoskoro zmenili okolitý kraj. Močiare v okolí Taty odvodnili a na ich mieste vytvorili rybníky. Na pasienkoch sa pásli stáda oviec, ktoré sa stali najvýznamnejším zdrojom príjmov v tomto storočí. Obyvatelia odlesnili veľké plochy a premenili na ornú pôdu, či pasienky. Vápenec, tvoriaci tunajšie vrchy použili ako hodnotný stavebný materiál.

Obyvatelia obce na konci 18. storočia sa rozhodli postaviť kostol. Budova sa postavila v roku 1792 na základe projektov architekta Jakaba Fellnera. V tomto čase sa vybudovala aj ďalšia stavba, ktorá stojí ešte aj do dnešného dňa: jedná sa o starý kamenný most nad riekou Által-ér. Most bol postavený miestnym obyvateľstvom za pomoci okolitých dedín v rokoch 1787 až 1788.

V roku 1809 napoleonské vojská vnikli do Uhorska a po bitke pri Győri obsadili aj okolie Taty Miestny obyvatelia museli zásobovať cudziu armádu. Pred nepriateľským vojskom sa stiahol sem aj cisár František I. Vydal rozkaz, aby cisárske vojsko pod vedením technického vojska vybudovalo priekopy, pomocou ktorých budú môcť zastaviť francúzsku armádu. Taká stavba sa uskutočnila aj v Szöllősi. Pamiatku niekdajšej pevnosti dnes už stráži len menší vŕšok, a tiež názov, veď obyvatelia túto časť dediny nazývajú do dnešného dňa „Priekopou“. Pevnosť sa už bojov nezúčastnila pretože František I. s francúzskym cisárom uzatvoril mier.

Po skončení napoleonských vojen v Uhorsku nastal hospodársky úpadok. Na začiatku storočia statkári si želali len „dlhú vojnu a tiché jesenné dažde“, veď vypestované obilie mohli predať za dobré peniaze ríšskym vojskám. Keď nastal mier, Tento blahodarný stav sa skončil. Miklós Esterházy riešenie nevidel v modernizácii, ale v tom, že rozšíril majerské pozemky, ktoré dal obrábať nevoľníkom prácou navyše, a tak si doplnil stratené príjmy. Pred revolúciou život nevoľníkov bol regulovaný celým radom feudálnych viazaností a nebolo to inak ani v prípade Szöllősu. Takmer každá plodina podliehala dani, teda celoročná práca nevoľníkov prinášala zisk aj zemepánom. Počas roka mnoho dní bolo treba robiť na panskom. Kým v Západnej Európe už prebiehala priemyselná revolúcia, ktorá radikálne zmenila a modernizovala poľnohospodárku výrobu, doma nenastal skoro žiadny pokrok. Zopár pokrokovo zmýšľajúcich veľkostatkárov síce pociťovalo zaostalosť krajiny a snažili sa niečo aj urobiť pre zmenu. Teda ani nebolo prekvapením, že snemy v rokoch 1830-tých rokoch mali za ústrednú tému otázku nevoľnosti. Tí, ktorých sa celý politický spor týkal, nemohli byť prítomní pri rozhodovaní, ale presne cítili, že sa chystá veľká zmena.

 

Od boja za slobodu až po 1. svetovú vojnu

V marci 1848 v Pešti vypukla revolúcia. Lajos Batthyány, prvý predseda vlády krajiny

čoskoro nariadil vyhlásenie nových zákonov v stoliciach. Viedeň sa pokúšal národnosti obrátiť proti Maďarom, aby tak rozdelil tábor tých, ktorí stáli na strane revolúcie. Tento pokus nebol úspešný. Obyvatelia Szöllősu, aj okolitých obcí rovnako sa postavili na stranu revolúcie. 29. septembra Jellasicsovo vojsko bolo porazené v bitke pri Pákozde. Správa o tejto udalosti sa veľmi rýchlo rozšírila po celej krajine, a teraz už nadšení dobrovoľníci húfne sa prihlásili do národnej stráže. Pod vedením Pála Esterházyho sa aj vydali na prenasledovanie vojska chorvátskeho bána, ale Jellasicsa už dobehnúť nedokázali. Hlavný cisársky veliteľ totiž utiekol do Viedne...

Po úspešnom prekonaní septembrového neúspechu Viedeň vymenoval nového hlavného veliteľa cisárskych vojsk v osobe Windischgrätza. Jeho vojská koncom decembra už obsadili Tatu a jeho okolie.

Na jar však nastal zvrat, a vďaka jarnej vojenskej výprave cisárske vojská boli takmer úplne vytlačené z krajiny. Obyvatelia Szöllősa pod vedením miestneho farára, Józsefa Fiebu oduševnene privítali udalosti. Po protiútoku pod vedením Haynaua však prišli represálie. Fiebovi hrozilo, že bude braný na zodpovednosť a spolu s viacerými kňazmi sa snažil nájsť útočisko v lesoch Vértesa, avšak neúspešne. Farára zajali a v Nagyigmánde ho postavili pred vojenský súd. Generál Susan zajatcov nešetril a na každého z nich vymeral trest 50 úderov palicou s okamžitou platnosťou. Rakúske vedenie sa rozhodol vzorne potrestať aj miestnych veliteľov boja za slobodu. Tak to bolo aj v prípade Józsefa Fiebu, ktorému súd vymeral 8 ročný trest odňatia slobody, z ktorých si 3 roky aj odsedel v Olomoucskej hradnej väznici Len vtedy dostal milosť.

Boj za slobodu síce bol potlačený, more obetí však nebolo zbytočné: cisár nemohol nevidieť hospodársky rast, ktorý sa začal v Západnej Európe. 2. marca 1853 sa zrodil cisárov rozkaz, ktorým v monarchii boli zrušené stredoveké pomery. Nariadenie predpísalo, aby grófske majetky a majetky nevoľníkov boli oddelené. Konečná zmluva medzi obcou Szöllős a zemepánom sa uzavrela 7. decembra 1858.

Po dlhej dobe sa konečne splnila stará túžba veriacich, a v roku 1866 mohla byť vytvorená v obci samostatná farnosť. Dovtedy Szöllős bola filiálkou farnosti v Bánhide. Listinu, ktorou bola založená samostatná farnosť v našej obci, podpísal győrsky biskup János Simor dňa 27. apríla 1866.

V roku 1878 postihlo obec veľké nešťastie: obrovský požiar zničil 72 domov spolu so zožatým obilím a krmivom pre zvieratá. Požiar zničil aj kostol, z veže ktorého spadli všetky zvony. Obetavou prácou veriacich sa dosiahlo, že do nasledujúceho roka sa obnovila kostolná veža a zaobstarali sa aj nové zvony.

V katastri obce sa začala budovať železnica. Trasa bola vytýčená v roku 1883, a smerovala z Budapešti do Győru cez obce Bicske – Galla – Tata. Prvý vlak prešiel po čerstvo uložených koľajoch v máji nasledujúceho roku. Miestna zastávka mala názov Szöllős - Remeteség.

Je málo takých osobností, ktorí vykonali toľko pre Vértesszőlős, ako Ignátz Klotz, ktorý bol farárom obce v prvých pätnástich rokoch 20. storočia. S nesmiernou energiou vykonával usmerňovanie duchovného života obce, skúmal históriu obce, kostola a okolia, a jeho tradície. Prvým výsledkom jeho prác bolo vybudovanie kaplnky v cintoríne, ktorá bola odovzdaná do užívania v roku 1904. Svoju slávnu prácu - knihu s názvom Vértesekből – tárczák, v ktorej popísal príhody z okolia dediny - začal písať kvôli tomu, aby z príjmov z predaja knihy prispel k výstavbe miestnej základnej školy.

 

Vojna, vysťahovanie, revolúcia…

V roku 1914 vypukla 1. svetová vojna. Zo Szőlősa sa bojov zúčastnilo 236 ľudí, z ktorých 32 zomrelo a siedmy sa stali invalidmi. Mená padlých vojakov boli zvečnené na Pamätníku Hrdinov, postavenom v roku 1929 pred kostolom.

V roku 1926 štát začal nový rozvojový program, vrámci ktorého sa v celej krajine odovzdalo viac, než tisíc nových škôl. Aj škola našej obce bola postavená v roku 1929.

Prevládajúcu poľnohospodársku činnosť začala oslabovať hospodárska premena regiónu. Bane, ktoré sa otvorili v roku 1896 v Tatabányi, odlákali aj zo Szöllősa veľa pracovných síl. Takú istú možnosť ponúkla aj elektráreň postavená v Bánhide

v roku 1928. V tomto období bola postavená v Almásfüzitő fabrika na výrobu bauxitu, v ktorej sa spracovala bauxitová surovina získaná z blízkych baní.  Tieto nové veľké priemyselné závody vytvorili vrstvu ľudí v Szöllősi, ktorí dennodenne dochádzali vlakom na svoje pracovisko, a po skončení zmeny domov.

V 2. svetovej vojne z Vértesszőlősu na fronte zomrelo 23 vojakov. Od konca roku 1944 do marca 1945 cez našu obec aj dvakrát prechádzal front, v dôsledku čoho veľa budov bolo poškodených, a v bojoch zomrelo veľa ľudí. V roku 1944 zomrel farár Gyula Zachara.

V deň Silvestra, pri ostreľovaní obce sa farár snažil dostať do úkrytu vytvoreného v pivnici susedného domu, kde bol zasiahnutý trieskami míny a vážne zranený. Z dôvodu nedostatku obväzov a chýbajúcej lekárskej pomoci jeho stav sa zhoršil. Priviezli ho do nemocnice v Tate, kde na následky zranenia za niekoľko dní zomrel (22. januára 1945).

V marci 1945 útok sovietskych vojsk vytlačil nemecké sily zo Szőlősu. Do kroniky miestnej fary poznačil nový farár v marci 1945 nasledovné udalosti: „18. marec 1945. Približuje sa k nám druhý front. Je nedeľa. Počas tichej svätej omše sa začalo bombardovanie obce na tých miestach, kde sú nemecké autá a kone zaparkované do dvorov. Viacerí zomreli. Niekoľko domov bolo vážne zasiahnutých bombami.

19. marec. Svätú omšu bolo treba viackrát prerušiť, pretože obec kvôli Nemcom bombardujú lietadlá znovu vo viacerých vlnách.

20. marec. Ozývajú sa už aj delá, umiestnené za humnami, a viackrát sa opakuje letecký útok proti nemeckým vojakom prítomným v obci. Mínový útok je tak mohutný, že ľudia sa ukrývajú v pivniciach. Rusi sú už celkom blízko. Poobede prví Ruskí vojaci vnikajú do dediny, vchádzajú aj do pivnice farára. Cez dedinu prechádza veľmi veľa ruských vojakov, áut, a aj zásobovanie vojska. Maďarskí vojenskí velitelia a hlavný notár obce odchádzajú smerom na západ. Richtár obce (Péter Forisek) zomrel v dôsledku zasiahnutia mínou. Pohreby sa konajú rýchlo a najjednoduchším spôsobom. V úradných miestnostiach opusteného obecného úradu je obrovský neporiadok, všetky spisy sú porozhádzané. V opustenom dome je veľký zmätok. Dvere kostola boli zničené

zásahom míny, pred dverami je kopa zvaleného muriva...“

Po druhej svetovej vojne nastal veľký pohyb obyvateľstva. 27. Februára 1946 medzi maďarskou a československou vládou vznikla dohoda o výmene obyvateľstva. Štáty sa dohodli na tom, že z Československa vysťahujú do Maďarska také množstvo maďarských obyvateľov, koľko slovenských obyvateľov sa dobrovoľne prihlásí v Maďarsku, že sa presťahuje do Slovenska. Počas vysťahovania odišlo z obce Vértesszőlős 427 ľudí, v dôsledku čoho pomer slovenského obyvateľstva obce klesol z pôvodných 85 na 55 %.

Komunistická strana podporovaná Sovietskym zväzom sa dostala k čoraz väčšej moci a na 50-te roky pretvorila politické a hospodárske zriadenie krajiny na základe novej ideológie. V roku 1952 bolo prvýkrát založené miestne poľnohospodárske výrobné družstvo pod názvom Jószerencsét MGTSZ. Základom pre voľbu názvu družstva bola smutná udalosť: 30. decembra 1950 nastal obrovský výbuch v šachte XII. Uhoľných baní v Tatabányi. V nešťastí zahynulo 88 baníkov, medzi ktorými boli štyria zo Szőlősa. Boli pochovaní na osobitnom mieste cintorína, pri kaplnke, a ich hroby až dodnes pripomínajú toto

banské nešťastie. Prvé výrobné družstvo dlho nefungovalo: zaniklo vplyvom revolúcie v roku 1956. Po potlačení revolúcie, dňa 20. februára 1959 vo Vértesszőlősi bolo ak druhýkrát založené výrobné družstvo.

 

Po zmene politického systému

Na konci 20. storočia znovu nastali veľké zmeny vo svetovej politike.Východoeurópske štáty sa oslobodili spod nadvlády Sovietskeho zväzu, socialistický systém v niektorých krajinách zanikol pokojnou cestou, a inde revolúciou. Aj v našej obci zanikol centrálne vedený systém obecnej rady, a namiesto nej bolo zvolené obecné zastupiteľstvo. Ľudia nadšene očakávali voľby v roku 1990. 40 % hlasov dostala Krenner Antalné Nederman Mária, a tak sa stala prvou slobodne zvolenou starostkou obce. Pod jej vedením v našej obci sa udiali veľké zmeny.

V školstve bolo treba urobiť veľké zmeny, veď triedy sa už nezmestili do budovy postavenej v roku 1929. Na modernizáciu vznikla možnosť prostredníctvom štátneho verejného výberového konania, ktoré poskytlo finančnú podporu pre národnostné školy na rozšírenie škôl a vytvorenie učební. Nová budova školy bola odovzdaná v roku 1993, v ktorej do dnešného dňa sa vyučuje v ôsmych triedach.

Paralelne s výstavbou školy prebiehali aj práce súvisiace s vytváraním Domu zdravia. Stará lekárska ambulancia doslúžila, a družina pre starých ľudí fungovala v niekdajšom straníckom dome, v nedôstojných podmienkach. Boli dané dve možnosti: buď osobitne sa obnovia obidve budovy, alebo tieto dve ustanovizne budú umiestnené v jednej novej, spoločnej budove. Obecné zastupiteľstvo sa rozhodlo pre druhú možnosť. Zastaralú ambulanciu a stranícky dom

predali, a takto získané peniaze použili na výstavbu nového domu zdravia. Zariadenie zubnej ambulancie zabezpečili formou výberového konania, na ktoré získali 10 miliónov forintov. Trojposchodová budova dnes poskytuje domov viacerým ustanovizniam:

Na prízemí je zriadená Družina pre starých ľudí, v strede sa nachádza ambulancia obvodného lekára, kým v podkroví funguje zubná ambulancia a Obecná knižnica.

V obci bolo treba riešiť ešte aj naliehavý problém cestnej komunikácie: bez používania hlavnej cesty č. 100 totiž nebolo možné sa dostať z jednej časti obce do druhej. Riešením by mohlo byť, že sa odkúpi starý sedliacky dom nachádzajúci sa za kostolom, a zbúraním ktorého by mohla byť vybudovaná spojovacia cesta. Vtedy prišli obyvatelia s iným nápadom, podľa ktorého v starej budove by sa mal zriadiť vidiecky dom.  Obyvatelia pod vedením Márie Kutenicsovej zozbierali pre vidiecky dom zariadenia, ktoré svedčia o spôsobe života sedliackych rodín v dávnej minulosti. Vedľa vidieckeho domu sa postavila aj spojovacia cesta.

Na nové miesto sa dostalo aj obecné futbalové ihrisko. Železničná spoločnosť MÁV modernizovala železničnú trať, ktorú vynechaním nadbytočnej zákruty vyrovnali. Spoločnosť si dotknutú plochu, na ktorej bolo aj športové ihrisko s budovou vyvlastnila od samosprávy obce. Obyvatelia zaujímajúci sa o šport prišli s návrhom, aby sa v obci vybudovalo nové, moderné športové centrum. Boli dané viaceré možnosti, a nakoniec sa na tento účel vybrala orná pôda pri starých vinohradoch, kde sa športové centrum dodnes nachádza. V tom čase sa vypísalo aj verejné obstarávanie na výstavbu školskej telocvične. Samospráva úspešne získala štátnu pomoc, a obec okrem potrebných šatní dostala aj modernú športovú halu.

Obec v roku 1994 si volila za starostu Istvána Vidu, a nebolo tomu ináč ani v rokoch 1998 a 2002. Naša obec, zodpovedne hlavnému politickému smerovaniu krajiny nastúpila na cestu, ktorá znovu viedla do Európy. Počas tohto obdobia obec si vybudovala bližšie kontakty

s dvoma zahraničnými obcami: s obcou Turany na Slovensku a s Muhr am See v Nemecku.

Tieto dva vzťahy sa vybudovali v takmer jednom období. Szőlős a Turany začali spoluprácu na kultúrnych základoch: najskôr kultúrna skupina z Turian vystupovala s veľkým úspechom v Szőlősi, potom spevácky zbor miestnych žien a folklórna skupina obce mali vystúpenie na Slovensku. Obyvatelia dvoch obcí sa pravidelne stretávali, medzi mnohými rodinami vznikli priateľské vzťahy. Tento družobný vzťah medzi obcami deklarovali aj písomne v roku 1997.

Muhr am See, malé nemecké mestečko neďaleko Norimbergu sa stalo súčasťou príbehu o Vértesszőlősi v 90-ich rokoch. József Barta, Maďar žijúci v zahraničí naliehal, aby sa vytvorili družobné vzťahy, a vynaložil veľké úsilie na pestovanie tohoto vzťahu. Najprv vycestovalo 15 detí na priateľský futbalový zápas, ale v roku 2001 už 40 školákov išlo na 10 dňový výlet do Nemecka. V ďalšom roku naša obec pohostila skupinu detí z Muhr am See. Výsledkom týchto dvoch stretnutí bolo, že sa rozvíjalo priateľstvo medzi obyvateľmi dvoch obcí. Družobný vzťah dvoch obcí bol deklarovaný písomne v roku 2003. Slávnostné podpísanie dokumentu sa udialo na tradičných oberačkových oslavách. Zmluvu podpísali dvaja starostovia, z nemeckej strany Roland Fitzner, kým zo strany našej obce to bol István Vida.

 

Súčasnosť

Obdobie ktoré sa začalo rokom 1990 je ozajstným úspechom v živote obce. Nový, demokratický samosprávny systém, ktorý sa vytvoril po zmene politického systému a vtedy ešte priaznivé podmienky financovania uvoľnili obrovské energie v miestnom spoločenstve. Toto snaženie sa a usilovná práca vynaložená k dosiahnutiu cieľa prinieslo svoje ovocie. Vznikli mnohé mimovládne organizácie a nadácie, začali sa kultúrne podujatia, vytvoril sa čulý spoločenský život, ktorý čerpal z hodnôt minulosti a aj z miestnych

národnostných tradícií.

Obec v rokoch 1990 až 1994 sa obohatila viacerými, novo vybudovanými verejnými ustanovizňami: vybudovala sa športová hala, futbalové ihrisko, nová škola, dom zdravia a lekáreň. V ďalšom desaťročí pokračoval rozvoj s vytvorením vidieckeho domu, postavením domu smútku a obnovením ciest. Po vstupe našej krajiny do EÚ v roku 2004, a od roku 2006, obec dostala podstatne vyššie zdroje z EÚ na rozvoj, ktoré dali novú dynamiku vývoju obce.

Polovica miestnych verejných komunikácií v priebehu niekoľkých rokov sa obnovila. Obnovili sa takmer všetky verejné inštitúcie (spoločenský dom, úrad starostu, základná škola, dom zdravia, lekáreň), nastal rozvoj verejných plôch, obec sa stala estetickejšou a usporiadanejšou. V roku 2012 sa vybudoval dlho očakávaný cyklistický chodník medzi centrom obce Vértesszőlős a Tatabányou, ktorý spravil ľahšie dostupnou rozvíjajúcu sa hospodársku zónu, tzv. Skála región.

Cieľom samosprávy popri zachovaní tradícií a zachovávania hodnôt minulosti je prevádzkovanie príťažlivej a dobre vybavenej obce. V záujme toho všetko urobí za zabezpečenie úsporného a racionálneho hospodárenia a fungovania.

Dôležitým cieľom je rozvoj verejného školstva, podpora vyučovania cudzích jazykov (slovenčina, angličtina, nemčina). Základná škola dostala novú budovu, a podarilo sa obnoviť aj školský dvor, a tak vecné podmienky pre kvalitnú prácu sú zabezpečené. Pred takmer 10 rokmi sa obecné zastupiteľstvo rozhodlo, že postaví novú, modernú budovu, ktorá bude schopná poskytnúť miesto pre viac tried škôlky, a nahradí už aj vtedy zastaralú budovu jestvujúcej škôlky a detských jaslí. V záujme uskutočnenia projektu obecné zastupiteľstvo v roku 2016 sa prihlásilo do výberového konania. Začali sa projekty stavby zodpovedajúcej súčasnej legislatíve a dnešným nárokom, ktorá je schopná prijať 5 tried škôlky a 2 triedy detských jaslí, a paralelne s tým sme vrámci vypísania projektu TOP-1.4.1-15 podali žiadosť o získanie finančných zdrojov na župnej úrovni v záujme realizácie projektu.

v záujme realizácie projektu. Vrámci výberového konania naša obec dostala nenávratný príspevok vo výške 150 miliónov forintov, čo spolu s vlastnými financiami pokryje celkové náklady stavby v hodnote 450 miliónov forintov. Táto suma okrem realizácie stavby obsahuje už aj náklady na zariadenie budovy a vytvorenie detského ihriska na dvore škôlky. Budova škôlky a detských jaslí v Samufalve bola slávnostne odovzdaná 31. augusta 2018. Škôlka začala fungovať s 5 triedami a 2 triedami detských jaslí, so 125 deťmi v škôlke a 24 deťmi v detských jasliach.

Inovatívne fungovanie, maximálne využívanie zdrojov z výberových konaní, prioritné podporovanie verejného vzdelávania, udržiavanie estetického obytného prostredia, kvalitné služby, udržiavanie pravidelného styku s účastníkmi miestneho hospodárstva a posilňovanie miestnych spoločenstiev spolu slúžia k tomu, aby obyvatelia pokladali obec za vlastnú a rodiny aj dlhodobe si predstavili svoju budúcnosť v obci Vértesszőlős.

 

Nové jedinečné archeologické nálezy v katastri Vértesszőlősu

V roku 2009 v katastri obce, smerom na Tatabányu, na cca štvorhektárovej ploche začal budovať svoju investíciu istý podnikateľ, avšak pracovné stroje v hĺbke niekoľko desiatich centimetrov pod povrchom narazili na kameň. Na tomto okolí však nie je to výnimočné, avšak pomaly sa vyjasnilo, že je to vlastne zvyšok múru. Stavbárov na mieste potom vystriedali archeológovia.

Azda ani niet takej archeologickej doby, alebo historického obdobia, z ktorých by sa nenašla

pamiatka na území obce. Ešte aj spomedzi nich sa vyvyšuje územie nachádzajúce sa medzi hlavnou cestou pretínajúcou obec a riekou Által-ér, kde archeologické nálezy je možné odsledovať až po úpätie vrchu Gerecse. Predbežné vykopávky začaté v roku 2005 a potom aj v roku 2009 poskytli nové, a veľmi vzrušujúce údaje k úseku histórie doby bronzovej v Karpatskej kotline, ktoré doteraz boli známe len v obrysoch (vykopávky A. Pál Gabrielly, Kisné Cseh Julianny).

V priebehu vykopávok sa odkryli kamenné kruhy vyskladané z obrovských kamenných balvanov, kamenné komory, vedľa nich do zeme vykopané jamy, základy kamenných stavieb, budovy čiastočne zapustené do zeme, pozostatky priekop a ohnísk. A našla sa hromada nálezov. Črepiny kerámie, predmety vyrobené z kosti, bronzu, železa, zvieracie kosti, peniaze ... V priebehu prvotného spracovávania sme napočítali 27000 kusov predmetov, ktoré sú pamiatky každodenného života a kultu smrti dávnej minulosti tu žijúcich etník.

Našli sa tu pamiatky z viacerých dôb. Keramika bohato zdobená vápnom, bronzové šperky a dekorácie odevu antropomorfného (ľudského) a kotvového tvaru, brošne a pamiatky kultúry zadunajskej keramiky zdobenej vápnom, ktorej menšiu cintorínsku časť odkryli už v 70-ich rokoch Eva V. Vadász a Gábor Vékony. Potom, ako výsledok skúšobných vykopávok Jánosa Lászlóa v roku 2008 sa odkryla časť ďalšej skupiny hrobov na pozemku

nachádzajúcom sa severne od našich vykopávok. Nálezy sú z bronzovej doby, ktorá podľa tradičného chronologického začlenenia je  18. až 16. storočie pred Kristom.

Z tohto obdobia sa tu našlo doteraz jediná antropomorfná visacia ozdoba na severovýchodnom zadunajsku, ale už aj to je jedinečné, že pri cintoríne pozostávajúcom z viachrobových skupín sa našli šperky a stopy odkazujúce na to, že sa tu nachádza usadlosť. Od toho oveľa väčšie prekvapenie spôsobili pozostatky hrobov vyskladaných z menších či väčších kameňov, ktoré sa našli pri/pod zrúcaninami budovy obrovského rozmeru, pochádzajúceho z rímskej doby, odkrytie ktorých značne spomalilo a sťažilo priebeh vykopávok. Celé sa podobá na to, akoby sme boli vo svete dolmenov, na mieste vykopávok v Anglicku, Írsku či vo Francúzsku, ak keď - vďaka tu ťaženému vápencu - v inom, t.j. v oveľa menšom merítku.

Tu žijúci ľudia museli vynaložiť veľa síl na ťažbu a dopravu veľkých kamenných balvanov. Najprv sa postavila kamenná komora obsahujúca hrob, do ktorého pochovávali svojich mŕtvych podľa vlastných rituálov (tu žijúci ľudia používali kremačný rituál a prisťahovalci kostrový rituál). Vedľa hrobu sa spravidla umiestnil hrnček, a po kare zvyšok jedla vsypali do hrobnej jamy, v ktorej sa nachádzala už aj uzavretá hrobná komora. Celý hrob bol prekrytý hromadou zeminy, ktorú obkolesili dvojitým radom kameňov pre zaistenie toho, aby hromada zeminy zostala na mieste. Tieto kamenné rady neslúžili len ako opora. Každá hromada zeminy mohla byť cintorínom pre jednotlivé rodiny, pretože pod kamennými krúžkami - kde sa už dali otvoriť - sa našli nové hroby. Ani pomenovanie kultúry nie je náhodné: Mohylová kultúra. Takýto cintorín je v Maďarsku doteraz jedinečný, a je ozajstnou archeologickou senzáciou, jeho paralely je možné nájsť najbližšie na Slovensku a v Rakúsku - aj keď nie v hromadnej forme - a vyjasnenie ich presných vzťahov umožní spracovanie nálezov.

To všetko doplňuje komplex budov, patriacich pravdepodobne k vile veľmi bohatého vyslúženého vojaka, z ktorých sa doteraz odkrylo 5 budov.

Na území Vértesszőlősu môžeme objaviť stopy človeka z rímskej doby na mnohých miestach, a zväčša ešte neodkryté náleziská nachádzajúce sa v katastri a intraviláni obce dajú predpokladať intenzívne osídlenie územia v tejto dobe. Vysvetlením javu osídlenia môže byť blízkosť mesta Brigetia (na území dnešnej obce Szőny), ktoré bolo jedným z najvýznamnejších centier územia provincie Pannonia.  Časť náleziska, nachádzajúceho sa na brehu rieky Által-ér mohla byť zničená už pri výstavbe železnice, avšak na základe leteckých záberov a archeologických vykopávok vykonávaných na susedných územiach, je možné nakresliť jeho rozsiahlosť.

Hlavná budova vilového hospodárstva z rímskej doby leží na už spomínanej susednej ploche - vedľa nej, na leteckej fotografii je vidieť aj viac ďalších mohylových hrobov. Okrem zbytkov zbraní (bronzový ostrič šablí, pracky opaskov, špičky šípov a kopijí) a nálezov s odkazom na dielňu na odlievanie olova (olovené votívy, dary, váhy) sa tu našiel železný prsteň ozdobený tesanou gemou, veľké množstvo bronzových peňazí, bronzové spony, kovanie debničiek a nábytku, kahance, luxusná keramika, fragmenty okenného skla a nádobia. Z vymenovania nie je možné vynechať fragmenty čiernej mise väčšieho rozmeru, ozdobenej hlavami černochov, čomu podobné doteraz ešte nie je známe medzi pamiatkami Pannónie. Už pri odkrývaní sa stal jednoznačným, že obytné miesto zdobené stenovými maľbami, vybavené podlahovým kúrením a chránené plotom používali aspoň v dvoch dobách: prvá časť tohto obdobia skončila v prvej polovici 3. storočia, a doba rozkvetu druhého osídlenia sa umiestniť do 4. storočia.

V rímskej dobe, t.j. v prvých storočiach po Kr. môžeme rátať s optimálnymi klimatickými podmienkami, teda počasie bolo vlažné. V skutočnosti od tej doby sa dá pozorovať intenzívnejší výrub lesov, resp. na niektorých miestach sa mohli vykonávať aj odvodnenia plôch (teda premena neúrodných plôch). Na rozširovanie poľnohospodárskej kultúry poukazujú aj zvyšujúce sa peľové pomery obilnín a ich sprievodných burín. Na intenzívnu poľnohospodársku a remeselnícku činnosť poukazujú aj nálezy železných predmetov, nájdených na náprotivnej strane rieky Által-ér (na hranici katastra Vértesszőlősu a Tatabánye), medzi ktorými, okrem predmetov používaných v poľnohospodárstve sa nachádzali aj náradia používané na výrobu textilu, k zlatníckym prácam, kováčskym prácam, ako aj k spracovávaniu dreva.

Po brehu rieky Által-ér a popri vile mohla viesť kamenná cesta smerom do Brigetia, ktorej stopy registroval Gábor Vékony na konci 60-ich rokov.

Územie nezostalo neobývané ani po Rimanoch, v období sťahovania národov žili tu Germánske kmene, dôkazom čoho je niekoľko hrobov, mnohé úlomky kerámie a neporušená nádoba na skladovanie obilia, nájdená v obnovenej rímskej kamennej budove.

V 10. storočí znova ako prvé sa zaľudnilo toto územie vyvyšujúce sa z močaristého

inundačného územia rieky Által-ér. Od konca 8. storočia po 13.-14.storočie znovu možno rátať s klimatickým vrcholom, so stredovekým optimom, teda charakteristicky, nad rímskym náleziskom, resp. čiastočne na sever od neho, tiahnuc smerom ku strání sa nachádzajú do zeme zapustené domy, vonkajšie pece a na mnohých miestach aj hroby človeka z obdobia Árpádovcov.

Písomne prvýkrát spomínajú toto miesto v roku 1244 pod menom Villa Scellus, ako miesto, kde žili kráľovskí vinári. Názov vo forme Zewles (Szőlős) sa objaví v roku 1440, obec vtedy bola majetkom Istvána Rozgonyiho, a o niekoľko rokov, v roku 1459 ju spomínajú už ako súčasť zámku v Tate.

Cesta medzi Vértesom a Gerecse vychádzajúca z Budína videla pozdĺž rieky Által-ér už aj

v stredoveku. Vojnové stavy v období tureckej nadvlády spôsobili, že dediny nachádzajúce sa po trasách presunov vojsk sa vyľudnili. To sa stalo aj so Szőlősom. V súpise v roku 1541 sa spomínajú tu len 4 domácnosti platiace dane, a o 2 roky neskôr sa spomína už len ako neobývané, spustošené miesto.

A prečo je toto veľké kultúrne bohatstvo na tak malom území? Odpoveďou na to môže byť blízkosť vody a lesov ponúkajúcich ideálne miesto na usadenie a už viackrát spomínaná cesta cez vodný tok, ktorej východná aj západná strana (Bánhida) sú rovnako bohaté na archeologické nálezy.

 

Kisné Cseh Julianna, Hlavný muzeológ, archeológ a historik Tatabányskeho múzea




« Back to the previous page!

Contact

- Magyar - Angol - Német - Szlovák